Divožienky

Rovnako, ako posledných pár rokov, som sa s mojimi autormi vybrala na tradičnú prvú a poslednú sezónnu lyžovačku do Zuberca v Roháčoch. A takisto, ako posledné roky som od toho veľa neočakávala, hlavne keď som si spomenula, že najväčšia zima v tejto zime bola vlastne v novembri. Takže keď sme prišli, mierne sa mi zahmlilo pred očami, keď som si pozrela hodnotu na digitálnom teplomeri, že -10 stupňov Celzia. Samozrejme som si myslela, že sa mi sníva, však som aj bola po tom už niekoľko krát spomínanom plese riadne grogy. Ale moje opuchnuté a unavené oči neklamali, zima tam bola ako v ruskom filme, najmä keď v noci bolo -22 a v nedeľu ráno -16.

Naradostená, že konečne táto zima je naozajstná zima som objavila mierne problémy s oblečením. Keďže som sa balila v piatok a to medzi prípravami na ples, akosi som si nezbalila hrubé ponožky do lyžiarok a ani niečo na pančuchy(lyžiarske gate som chvalabohu mala). Tak nastali prvé núdzové opatrenia, otcovi som ukradla dlhé spodky(XXL)  a moje obľubené ponožky som bola nútená použiť do lyžiarok.

Ako prvé lyžovanie bolo večerné na Milotíne. Je to taká rovina s jedným padákom a inak veľká nuda na vleku. Sama som bola prekvapená, že na tom padáčiku som lyžovala ako malá bohyňa, skoro som hladkala svah a zrážala snowboardistov. Milujem lyžovanie!!!

Druhý deň na Janovkách, ráno aj večer, bol podobný. Popri pome som letela ako výchor a poliakom som do xichtu fŕkala sheh. Slniečko svietilo, zima bola zimou a lyžovačka ako vyšitá. Dokonca som chodila po x-rokoch na krompáči.  

Nastal pondelok. Povedali sme si, že vyskúšame skočiť na Zverovku. Však prečo nie, keď ma ťahajú z postele o pol ôsmej. Šak prečo nie, keď som musela polhodinu pred oficiálnym spustením vlekov musela čakať v rade na pomu, aby sme sa vôbec mohli dostať na lanovku. Však prečo nie! Bolo zamračené, snežilo a mne to na lyžiach šlo čoraz horšie. Odrazu sa mi akosi zachytávali lyže o sneh(načo tam vôbec je!) a ja som sa pár krát celkom efektne vyťala. Natiahla osm si nejaký väz na kolene(bolí to, keď sa snažím otočiť) a za gate som si nabrala pár kíl snehu. ALE,  učinila som významný objav, človeku je viac teplo, keď sa váľa v snehu, než keď lyžuje(raz o tom asi napíšem diplomovku :D). Spomínala som už tých turistov? Zástupy Čechov a hlavne Poliakov sú nekonečné! Eh, napadol ma daľší objav. Ako sa vraví snahe lyžovať na bunoch? Bubnovačka.

Druhý deň pokusov na Zverovke. Hmla, sprosté sneženie, ktoré namŕzalo na okuliaroch, takže človek nevidel ani mäkké fň. A navyše, snowboardisti, a ďaľší významný objav. Sú dva druhy snowboardistov. Tí, ktorý, keď vás zrazia sa ospravedlnia(Poliaci) a tí, ktorý vás zrážajú schválne(Češi). A ešte som nespoenula tie deti. Zo zásady majú žltú prilbu(bohvie prečo), remeň, ktorým sú pripútaní k rodičovi(asi hryzú...deti, nie rodičia:D) a sú úplne všade, Tým myslím, že zo zásady ich máte pod nohami, alebo vás blokujú v tých najhorších častiach kopca. Poniektoré deti rodičia pošlú rovno popod lanovku, cez najväčšie bubny, kde chúďa dieťa, ktoré nevie lyžovať sa doslova kotúľa desať metrov, kým sa mu podarí postaviť a potom opäť sa šmykne a ako handrová bábika sa odrazí na každom bubne.

Tretí deň pokusov o lyžovačku na Zverovke. Ráno ma budí slnko, ktoré mi cez vertikálne žalúzie sveti rovno do očí. Áno, áno, áno!!! Konečne pekné počasie. Na Zverovku ideme v kolóne dvadsiatich áut. Pätnásť z nich sú Poliaci, asi majú prázdniny. Prídeme pod vleky, kde sa akurát láme hmla. Čakáme v obrovskom rade na pomu a neskôr na lanovku. Hore je to ako v raji! Slnko delí hmlu na dva pásy, tieňový na spodu a biely na vrchu. Hmla odhaľuje až vrchol Salatínu, na ktorom dokonca vidno v sedle zamat panenského snehu. Čerstvo zratrakovaný svah, slniečko a sneh! Milujem lyžovanie. Jediná chybyčka krásy bola, tie zástupy ľidí. Keď človek len polhodinu musel čakať v rade, hneď ho prešla nálada. To nám ale nebránilo si dať čajík, vyšlapať kúsok svahu a opaľovať sa v odleskoch slnečného svetla od snehu. 

Ach jaj ..... Milujem lyžovačku, Milujem sneh. Nič viac nemám čo dodať.